Prokop vymyslel trhavinu, ktorá mu v byte vybuchla. Odišiel odtiaľ a na ulici stretol bývalého spolužiaka Tomeša a povedal mu, čo sa stalo. Tomeš ho zaviedol k sebe do bytu a Prokop mu porozprával postup výroby krakatitu. Tomeš si ho zapisoval a ušiel. Keď sa ráno Prokop zobudil, zazvonil zvonec a pred dverami stálo dievča. Hľadalo Tomeša, lebo sa bálo, že sa zastrelí. Prokop sa vybral do Týnice za Tomešovým otcom, keď k nemu prišiel, povedal, že hľadá Tomeša a odpadol. Prebral sa po dvadsiatich dňoch. Starala sa o neho Anička. Keď sa dostal von, našiel na lavičke noviny s inzerátom. Krakatit "Ing. P. nech povie svoju adresu!" Rozpamätal sa, čo sa stalo a išiel za Tomešom. Nenašiel ho, tak išiel domov, kde na neho čakal Carson. Všetky jeho veci mu presťahovali do továrne Belltine. Prokop tam šiel a pokračoval vo vynaliezaní. Chceli po ňom, aby im povedal výrobu krakatitu. Cítil sa tam ako vo väzení a začal sa zbližovať s princeznou. Pomýšľal na útek, ale továreň bola strážená. Dali ho strážiť Holzom. Keď mu zatvorili laboratórium, utiecť mu pomohla princezná. Nechcel, aby ušla s ním a vysadol z auta. Stretol Daimenda a ten ho zobral do auta, zaviedol ho k nemu a ukázal odkiaľ vysielajú magnetické lúče, ktoré spôsobujú výbuch krakatiku. Prokopovi sa to nepáčilo a ušiel. Išiel za Tomešom. On sa s ním však nechcel rozprávať. Povedal, že mu nechýba veľa a vynájde krakatit. Prokop radšej utiekol. Keď bol ďaleko, továreň vybuchla.
Potom sa stretol s dedkom, v ktorom spoznal svojho otca a ten mu predpovedal, že bude mať dobrú budúcnosť a že sa ožení. Potom zaspal s pokojným spánkom.
Spisy bratří Čapků
Karel Čapek
Krakatit
Aventinum, Praha, 1928
I.
S večerem zhoustla mlha sychravého dne. Je ti, jako by ses protlačoval řídkou vlhkou hmotou, jež se za tebou neodvratně zavírá. Chtěl bys být doma. Doma, u své lampy, v krabici čtyř stěn. Nikdy ses necítil tak opuštěn.
Prokop si razí cestu po nábřeží. Mrazí ho a čelo má zvlhlé potem slabosti; chtěl by si sednout na té mokré lavičce, ale bojí se strážníků. Zdá se mu, že se motá; ano, u Staroměstských mlýnů se mu někdo vyhnul obloukem jako opilému. Nyní tedy vynakládá veškeru sílu, aby šel rovně. Teď, teď jde proti němu člověk, má klobouk do očí a vyhrnutý límec. Prokop zatíná zuby, vraští čelo, napíná všechny svaly, aby bezvadně přešel. Ale zrovna na krok před chodcem se mu udělá v hlavě tma a celý svět se s ním pojednou zatočí; náhle vidí zblízka, zblizoučka pár pronikavých očí, jak se do něho vpíchly, naráží na něčí rameno, vypraví ze sebe cosi jako "promiňte" a vzdaluje se s křečovitou důstojností. Po několika krocích se zastaví a ohlédne; ten člověk stojí a dívá se upřeně za ním. Prokop se sebere a odchází trochu rychleji; ale nedá mu to, musí se znova ohlédnout; a vida, ten člověk ještě pořád stojí a dívá se za ním, dokonce samou pozorností vysunul z límce hlavu jako želva. "Ať kouká", myslí si Prokop znepokojen, "teď už se ani neohlédnu." A jde, jak nejlépe umí; náhle slyší za sebou kroky. Člověk s vyhrnutým límcem jde za ním. Zdá se, že běží. A Prokop se v nesnesitelné hrůze dal na útěk...
Preložené z českej pôvodiny
Preložil Gabriel Rapoš
Vydal Československý spisovateľ, Praha 1957
S večerom zhustla hmla sychravého dňa. Cítiš sa, akoby si sa predieral cez riedku vlhkú hmotu, ktorá sa za tebou neodvrátiteľne zatvára. Chcel by si byť doma. Doma, pri svojej lampe, v škatuli štyroch stien. Nikdy si sa necítil taký opustený.
Prokop si preráža cestu po nábreží. Mrazí ho a čelo má zvlhnuté potom slabosti; chcel by si sadnúť na tú mokrú lavičku, ale bojí sa strážnikov. Vidí sa mu, že sa moce; hej, pri Staromestských mlynoch ho ktosi oblúkom obišiel ako opitého. A tak teraz vynakladá všetku silu, aby kráčal rovno. Teraz, teraz ide oproti nemu človek, klobúk má do očí a golier vyhrnutý. Prokop zatína zuby, mraští čelo, napína všetky svaly, aby bezchybne prešiel. Ale práve na krok pred chodcom sa mu v hlave zatmie a odrazu sa s ním celý svet zakrúti; odrazu zazrie zblízka, zblizulinka pár prenikavých očí, ako sa do neho vbodli, vráža do čiehosi pleca, dostane zo seba čosi ako "odpusťte" a vzďaľuje sa s kŕčovitou dôstojnosťou. O niekoľko krokov zastane a obzrie sa; ten človek stojí a hľadí uprene za ním. Prokop sa pozbiera a odchádza trochu rýchlejšie; ale nedá mu to, musí sa zasa obzrieť a hľa ten človek ešte stále stojí a hľadí za ním, ba od samej pozornosti vytiahol hlavu z goliera ako korytnačka. ,Nech sa díva,’ myslí si Prokop znepokojený, ,teraz sa už ani neobzriem.’ A ide, ako len najlepšie vie; odrazu počuje za sebou kroky. Človek s vyhrnutým golierom ide za ním. Zdá sa, že beží. A Prokop sa od neznesiteľnej hrôzy dáva na útek...
